Redaktor, publicista, rozhlasový moderátor, milovník hudby, kníh a Islandu a nadšenec sociálnych médií, to je v skratke profil Juraja Kušnierika. Na facebooku je od februára 2008, u nás teda patrí medzi jeho pionierov. Preto je logické, že ďalší z cyklu hovorov s ľuďmi v sieťach je s ním. 

Ako si sa dostal k Facebooku? Bola to láska na prvý pohľad alebo si ťa získaval postupne?

 Na druhý pohľad. Najprv som si urobil konto a po pár dňoch som ho zrušil. Znovu som ho aktivoval počas jednej dlhej noci v redakcii, kedy som mal službu a trochu som sa nudil. A potom sa začali objavovať “friendi”, “statusy”, “lajky” a “eventy” a odvtedy som “in”.

Vieš oddeliť nejaké svoje facebookové obdobia podľa typu statusov? Napríklad ja som bol spočiatku osobnejší, teraz sa snažím nepísať nič, co by som nemohol nepísať kdekoľvek inde.

 Na Facebook dávam výlučne len “verejnú stránku” mojej komunikácie. Počítam s tým, že to, čo tam zavesím, si môže prečítať hocikto.
Aké riziká hrozia zo sociálnych sietí? Myslím tie, dané ich charakterom. Nemyslím úchylov a podobne, lebo tí sú aj v reálnom živote.

 Tých rizík je určite viac. Napríklad to, že niekto začne na sieťach naivne otvárať svoje súkromie a to sa mu skôr alebo neskôr nepríjemne vráti. Ďalšie nebezpečenstvo je podľa mňa to, že človek nedokáže bez facebooku normálne fungovať, teda, že to, čo nie je na sieti, akoby ani nebolo. Je to taká soft droga: povzdychneš si v statuse, zopár ľudí to lajkne, niektorí ti odpovedia a zrazu ti je lepšie. No a potom je tu nebezpečenstvo, ktoré spočíva v tom, že na facebooku ide všetko veľmi ľahko: teda ľahko niekomu vynadáš, urazíš ho, prípadne sa svojim “lajkom” s takouto urážkou stotožníš, napíšeš niečo, čo by si nikdy nepovedal – a potom, keď svojho “frienda” stretneš na ulici, nevieš od hanby, kde by si sa mal pozerať.
Môžu sociálne médiá priniesť nejaké reálne vzťahy, alebo kým sa s niekým nestretneš, je to stále virtuálny vzťah?

 Myslím, že tam je viac kategórii: medzi mojimi friendami sú moji skutoční priatelia a známi, sú tam ľudia, ktorých poznám len veľmi povrchne a potom sú tam ľudia, o ktorých nič netuším. Občas sa mi stane, že sa osobne stretnem a zoznámim s niekým s “neznámych friendov” a to je celkom príjemné: virtuálna realita sa dotkne tej skutočnej. Zvláštnu kategóriu tvoria priatelia, ktorí žijú v iných krajinách – vďaka fb vieme o sebe a udržiavame živé kontakty.

Máš nejaký zaujímavý príbeh, týkajúci sa facebooku?

Dvakrát som bol svedkom toho, že človek, ktorého sme “pozývali” na rozhlasovú reláciu (teda k jej počúvaniu) prišiel osobne do rádia. V obidvoch prípadoch to boli bodrí a priateľskí starší ľudia, ktorí “prišli, keďže boli pozvaní”.

Aké iné sociálne médiá používaš? 

Twitter. Pri ostatných som pasívny: to znamená, pustím si pesničku na YouTube alebo na SoundCloude, ale nie som tam registrovaný.

Aké sú tvoje skúsenosti s Twitterom?

Twitter mám rád, pretože je menej “vťahujúci”: prezriem si tweety, niektoré retweetnem, občas na niektoré aj zareagujem. Nenúti ma s nikým sa “priateliť” ani zúčastňovať sa “eventov”. Povedal by som to takto: menej slov, viac obsahu. A myslím si (hoci to nemám exaktne dokázané), že tweety padajú na úrodnejšiu pôdu než facebookové statusy.

Aká je podľa teba budúcnosť sociálnych médií?

Myslím si, že ich čaká to, čoho sa už dočkal internet ako taký: teda, že na nich budú “všetci” a väčšina používateľov si na nich nájde či vytvorí svoj “osobný svet”, svoju vlastnú “virtuálnu komunitu”, prešliape si v ňom vlastné cestičky a podľa toho kam tieto cestičky budú viesť, bude preňho sociálna sieť pokušením, bremenom alebo nedoceniteľnou pomocou.

 

Marian JaslovskýMindshare Slovakia