„V minulosti som bola redaktorkou denníka SME, neskôr som písala pre vydavateľstvo Trend. Teraz som novinárka na voľnej nohe, nie som zmluvne ani inak viazaná na žiadne vydavateľstvo či mediálny dom. Manžel je redaktor denníka SME. V súčasnosti píšem na www.omediach.blog.sme.sk a vediem web www.omediach.com“. Takto seba samú definuje na svojom Blogu MIROSLAVA KERNOVÁ, žurnalistka, ktorej blog a portál O médiách.com sa rýchlo stali rešpektovanou reflexiou slovenskej mediálnej scény.

 

Bloggeri nezvyknú zo svojho blogu žiť, ale tebe sa to podarilo. Ako si to dokázala?

Mojim zámerom bolo vytvoriť mediawatch projekt a blog je na to ideálne médium. Písanie na blog som si stanovila ako svoju pracovnú náplň a podarilo sa mi získať sponzora, ktorý má na blogu logo.  Je to zložitejšie, pretože sponzora nemusím vždy nájsť, ale zatiaľ ma sponzoruje druhá firma a práve dohadujem sponzorstvo od budúceho roka. Výhodou pri hľadaní sponzora je, že blog má dobrú čítanosť a je citovaný.  Samozrejme, pri takejto jednočlennej redakcii si nemôžem dovoliť mať veľké prestávky. Takže je to trochu riskantný spôsob fungovania, ale pri deťoch to má svoje výhody.

 

Akú máte čítanosť?

Za október to bolo 180 tisíc (systém ráta 1 IP adresu na 1 článok).

 

Nespôsobuje prítomnosť sponzora nejaké obmedzenia?

Nie. Sponzor má na stránke logo a obsah, výber tém je len na mne, nijak do neho nezasahuje. Oproti iným blogom je rozdiel v tom, že píšem výhradne len o médiách, hodnotím ich prácu ale aj majetkové pozadie. Nepíšem o mojom súkromí, politike. Takže formou je to blog ale obsahovo profesionálne médium, kde používam bežné pravidlá žurnalistiky.

Musím však povedať, že hneď na začiatku som pocítila rozdielne vnímanie textu na blogu a v bežnom médiu. Reakcie čitateľov sú pri blogoch emotívnejšie (pozitívne aj negatívne). Keď niekto čítal v SME môj článok, ktorý ho naštval, tak nadával denníku SME. Na blogu a portáli sú naštvaní priamo na mňa. Ale zasa chodí mi veľmi veľa mailov, kde my ľudia ďakujú za články, držia palce, čo bolo predtým zriedkavosťou.

 

Je tých naštvaných veľa?

Tešia ma všetky reakcie, pre mňa to znamená, že ľudia to čítajú, rozmýšľajú nad tým, čo píšem. Tých negatívnych je vo všeobecnosti výrazne menej. Ale vopred viem, kedy ich môžem očakávať. Čím kontroverznejšia  téma, tým kontroverznejšie reakcie. Sú to články , ktoré sa dotýkajú okrem médií aj politiky, rómskeho problému, či napríklad Slovenského štátu, tak tam je tradične najviac emócií.

 

Ako vnímaš mediálne kauzy Piussi, či Petková? Má mediálny blogger pomáhať strážiť demokraciu?

Aj toto je jedna zo základných podstát tohto blogu – upozorňovať na to, že novinári by mali mať zaručenú slobodu pri vykonávaní svojej práce, aby nebol na nich vyvíjaný nátlak a vyhrážky. A to podľa môjho názoru sa v oboch prípadoch deje. Je to tlak moci na tieto dve autorky, pre ktorých má slúžiť  vyšetrovanie ako nátlaková vec. Ale tieto kauzy môžu vyvolať samoreguláciu aj u iných novinárov, čo je možno aj jedným zo zámerov týchto žalôb.

Napríklad pri Zuzane Petkovej je to pre mňa nepochopiteľné, ako je možné, že je stíhaná za zverejnenie informácie, hoci tá  bola dodatočne zverejnená v centrálnom registri zmluv.

Pritom si myslím, že slovenskí novinári až na výnimky sú skôr opatrní.

 

 V čom?

Nevyužívajú všetky možnosti na získanie informácií, aké môžu, a otvoria viaceré prípady a nesnažia sa ich ďalej sledovať. Napríklad v Čechách sa bežne používajú skryté kamery, aby odkryli nie len bežnú korupciu, ale upozornili na chyby spoločnosti. Napríklad také banálne veci, ako menovky v supermarkete v českej televízií riešili skrytou kamerou.

 

Kto by dal právnu ochranu tebe, keby ťa niekto žaloval?

Nie som v médiách prvý deň. Samozrejme aj ja sa spolieham na kvalitných právnikov.

 

Kedysi slovo novinár vzbudzovalo rešpekt, dnes majú novinárov často za „pisálkov“…

Je to presne ten istý prípad ako bloggeri, právnici, speváci, herci – sú kvalitní a aj slabší. Aj novinárov je veľa a zďaleka nie všetci sú profesionáli. Napríklad pribúdajú rôzne portály, ktorých prioritným cieľom je mať miesto, kam zavesiť reklamu a zavesia tam kradnutý obsah. Nelegálne preberajú celé články, bez opýtania a píšu tam autori, ktorí netušia čo je novinárska etika. Ale kto chce, tak si aj kvalitných novinárov nájde.

Blog funguje na blogovom portáli SME. Nedávno ste otvorili doménu Omediach.com. Aký to malo význam?

Má to svoju históriu: Desať rokov som písala o médiách, a nejako mi to zostalo. Takže, po tom, ako som začala písať komentáre o médiách na www.omediach.blog.sme.sk tak bežné informácie z médií som začala dávať na fanúšikovskú FB stránku blogu. FB stránka neberala rýchlym spôsobom nových čitateľov a  FB platforma sa ukázala ako nedostatočná, napríklad sa mi čitatelia sťažovali, že nevedia nájsť staršie statusy a informácie, google totiž obsah FB neindexuje. Takže vznikol portál www.omediach.com. Dnes na blog píšem komentáre a na portál normálne spravodajstvo z médií a teším sa, ak exkluzívnych informácie, ktoré prinesiem, šíria ďalej, keď ich citujú iné médiá.

 

Čo pre teba znamenajú sociálne médiá?

V súčasnosti by sa mi bez nich asi fungovalo zložitejšie. Okrem informácií, ktoré aj z nich získavam, vďaka facebooku a twitteru sa články blogu „šíria“ jednoduchšie a samé. Ale facebook je dvojsečná zbraň, sama som prišla na to, že je požierač času. Je dôležité si na začiatku povedať, čo od spciálnych sietí čakáte, ja ho využívam takmer výlučne na prácu a aj tam sa snažím mať časový limit. Ako zdroj informácií a spätnej väzby je to skvelá vec. Mnoho ľudí vie, že ma tam nájde, posielajú mi tipy. A vďaka SM sú ľudia otvorenejší, rýchlejšie sa ozvú, ako keby mali napísať mail.

 

O médiách píšeš dlho, neprieči sa ti to ešte?

Donedávna som písala len spravodajské články o médiách. Na blog píšem už aj komentáre, čo je príjemná zmena. Písanie o médiách ma baví a zároveň živí, čo je celkom dobrá kombinácia. Naviac užívam si aj to, že mám prácu bez šéfa.

A to, že viacerí novinári chcú poradiť,  alebo sa na mňa stále častejšie obracajú študenti žurnalistiky, pre mňa znamená, že môj blog má zmysel. Keď som sa chystala prejsť z bežných médií na blog, známi ma odrádzali, že blogový systém je zanesený politikou, že „blogosféra“ už nie je čistá esencia názorov, ale guláš, a že moje články zapadnú. Ale ukázalo sa, že preraziť sa dá aj na blogu a v porovnaní so zahraničím sa málo využíva.

 

Ako vnímaš pohyby v médiách počas tých rokov, čo sa im venuješ? Vymaníme sa z televízno-centristickej mediálnej kultúry?

Slovenské mainstreamové médiá sú v tomto trochu spiatočnícke. Napríklad klasické televízie len pomaly objavujú potenciál internetu. JOJka je so svojím Huste.tv výnimka.

Čakám, že vznikne aj plnohodnotná webová televízna platforma pre generáciu, pre ktorú už televízia nie je modla. Myslím si, že aj Slovensko sa pomaly vymaňuje z televízno-centristickej mediálnej kultúry. Čoraz viac médií chápe, že pozornosť mladšej generácie treba zachytiť inde. Už skôr vznikla TV SME, spomínaná Huste.tv, vydavateľstva objavujú sociálne siete, youtube, live prenosy. Len zatiaľ to je opatrné. A televízia ako taká nezanikne, ale zmení svoje formy.

 

A čo rádiá?

Mediálna kríza asi najviac postihla rádiá. Zatiaľ majú klasických poslucháčov, je tam však úbytok. Vyzerá to tak, že najvernejší sú, okrem starších ročníkov, šoféri. Ale určite prežijú aj klasické rádia, ale do popredia sa dostanú viac internetové rádia, kde nie sú žiadne obmedzenia hraníc a vzdialenosti. Je to ako s papierovými novinami, ktorým sa síce darí zle, ale stále vychádzajú. Ľudia majú svoje rituály, ktorých súčasťou sú televízie, rádiá aj noviny. Ale ich okruh sa zužuje.

 

Aký máš názor na platený internetový obsah?

Myslím, že netreba zamykať všetko a od začiatku a určite nie som za stopercentne zamknutý obsah. Prvoplánová snaha rýchlo zarobiť môže mať opačný efekt.

 

Neplánuješ ísť pod Piano?

Nie.

 

Marian Jaslovský, Mindshare Slovakia