Minulý rok vystúpila na konferencii TEDxBratislava aj tlmočníčka a prekladateľka Mária Mlynarčíková, pre ktorú je jazyk nielen prácou, ale aj partnerom vo voľnom čase, záhradkou, o ktorú sa stará aj ako blogerka a dokonca aj ako krotiteľka slov.     

 mlynarcikova_mensia

Hovorí sa, že preklad môže byť buď pekný alebo presný. Je to pravda?

Nemyslím si, že sa to dá takto povedať. Neexistuje totiž  iba jeden „preklad“. Každý preklad má inú funkciu. Ak hovoríme o odbornom preklade, ten musí byť presný, ale je otázka, či vôbec má byť „pekný“.  Keď prekladám zmluvu, často ani originálny text nie je práve „pekný“.  Čo je „pekné“ na návode na používanie nejakého prístroja? Tu ide naozaj iba o presnosť. Ak hovoríme o preklade beletrie – tu by sme mohli vychádzať z pôvodného citátu nemenovaného francúzskeho kritika zo 17. storočia, ktorý povedal, že preklady sú ako ženy, buď pekné alebo verné. Ale aj s týmto by som polemizovala, lebo, opäť – čo je to „verné“.  Prekladateľ má čitateľovi sprostredkovať ten istý dojem z knihy, ktorý by získal, ak by čítal originál. A že sa to dá, dokazuje napríklad preklad série kníh Terryho Pratchetta Discworld do češtiny. Prekladateľ Jan Kantůrek dokázal „preložiť“ slovné hračky a český (a slovenský) čitateľ nie je ukrátený o zážitok z bohatého jazyka autora. Vo svojej knihe Dobrodružstvo prekladu Blahoslav Hečko píše napríklad o jazykových hlavolamoch: „Ešte šťastie, že ich „nepreložiteľnosť“ sa pomaly stáva synonymom malej erudície a duševnej lenivosti.“  Z toho by som vyvodila, že preklad, keď je verný, tak je aj pekný. Aspoň taký pekný ako originál.

 

Každý prekladateľ sa občas dostane do úzkych. Spomeniete si na nejaké podobne zaujímavé situácie z vašej praxe? Sú aj neriešiteľné preklady? (Počul som aj také, že čo sa nedá, treba radšej vynechať ako to spraviť zle).

Určite sa často stretávame s hlavolamami a nemusia to byť ani slovné hračky. Stačia aj „lexikálne medzery“ – keď slovo nemá presný jednoslovný ekvivalent. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som začala písať svoj blog Krotiteľka slov – mala som neustále rastúcu zbierku slov, ktoré sa mi ťažko prekladali. Niekedy jedno slovo originálu vyžaduje takmer pol vety v preklade.

V poslednom čase mi asi najviac dala zabrať lokalizácia „sociálnej siete“ Pinterest. Niekto si môže povedať, že čo už môže byť ťažké na tých pár slovách – veď to nie je jadrová fyzika. Ale vymýšľali sme celkom novú terminológiu, bojovali sme so slovami „pinner“, „to pin“, „repin“, „follower“ – lebo ja sa akosi neviem stotožniť s tým, že follower by mal byť sledovateľ, ako ho uvádzajú niektoré webové služby, alebo prívrženec, ako ho uvádza Microsoft vo svojom glosári. Možno follower zdomácnie podobne ako sveter a pulóver a generácie po nás sa už nad folóverom nebudú pozastavovať.

Keďže ale robím prevažne odborné preklady, neviem si predstaviť situáciu, že by som niečo z prekladu vynechala.

 

Nemáte pocit, že už by sa patrilo adoptovať si slová ako venčiť a zdieľať? Jazyk sa sám rozhodol, že si ich osvojí, podobne ako víkend a dizajn. Prečo sa vlastne čechizmom vzpierame viac ako anglizmom?

Áno, tiež mám niekedy pocit, že z pohľadu „strážcov jazyka“ je najväčším nepriateľom slovenčiny práve čeština. Konkrétne slovo „zdieľať“ sa ešte v Slovníku slovenského jazyka z rokov 1959-68 nachádza. Až potom sa niekto rozhodol, že sa príliš podobá na češtinu a treba ho zo slovníka vyhodiť. Vraj máme iné vhodné synonymá. Nuž ale prečo sa ochudobňovať o ďalšie synonymum len preto, že je pôvodne z češtiny?

Mne sa napríklad páči, keď sa dozviem, ktoré nové slová boli pridané do Oxfordského slovníka angličtiny. V Nemecku sa zas vyhlasuje „slovo“ alebo „neslovo“ roka. U nás je to akoby naopak – slová zo slovníka vyhadzujeme ako nespisovné, alebo ich tam ani nepustíme.

 

Píšete, že robíte hlavne odborné preklady, ale určite ste sa stretli s tým, že by sa vám zišla vrstva „obecnej slovenčiny“. Ako to riešite?

Pravdu povediac, zatiaľ mi „obecná slovenčina“ naozaj nejako nechýbala, keďže približne  50 % svojho pracovného času tlmočím v inštitúciách EÚ, a keď robím preklady, väčšinou ide o lokalizáciu aplikácií a webových stránok. Toto je skôr otázka na niekoho, kto prekladá beletriu alebo pre dabing – niekedy sa v skupine prekladateľov na Facebooku vyskytnú aj „prekladateľské oriešky“ tejto povahy a musím povedať, že riešenia, ktoré kolegovia vedia navrhnúť, sú naozaj vynikajúce. Žiaľ, aj v oblasti umeleckého prekladu sa často pracuje pod veľkým časovým tlakom, čo ide na úkor kvality.
Hovorí sa, že simultánne tlmočenie je najťažšie tlmočenie vôbec a v podstate jedna z najnáročnejších intelektuálnych disciplín. Čo všetko sa pri ňom v mozgu zapája do hry? Ženský mozog má väčšiu časť mozgu, ktorá spája obe hemisféry (korpus kallosum). Táto časť mozgu pomáha ženám pri prenose signálov z jednej hemisféry mozgu do druhej, čo umožňuje ženám použiť obe mozgové hemisféry pri tvorbe jazyka. Je to pri tlmočení oproti mužom výhodnejšie?

Som rada, že ste sa opýtali aj na tlmočenie, keďže sama sa viac vnímam ako tlmočníčka.

Simultánne tlmočenie ľudia asi skôr vnímajú ako najťažšie, lebo si nevedia predstaviť, aké to je, keď človek naraz počúva aj rozpráva. Pritom takzvaná „vysoká konzekutíva“ – teda tlmočenie dlhších úsekov so špecializovaným tlmočníckym zápisom – je určite rovnako náročná, ak nie dokonca náročnejšia, keďže pri simultánnom tlmočení je štandardom, že sa pracuje v tíme dvoch i troch tlmočníkov, ktorí sa striedajú. Pri konzekutívnom tlmočení sa nasadenie dvoch tlmočníkov ťažko presadzuje a striktne to dodržiavajú podľa mojich vedomostí iba inštitúcie EÚ. Napriek tomu, keď napríklad celý deň sprevádzam vládnu delegáciu a robím „iba“ konzekutívu, som často vyčerpanejšia než po celom dni simultánneho tlmočenia s kolegom v kabíne.

Existujú viaceré štúdie o tom, ako je pri simultánnom tlmočení zaťažovaný mozog. Bola dokonca štúdia, kde tlmočníkom merali aj tlak a tep, ale detaily si už, žiaľ, nepamätám. Skúsim simultánne tlmočenie opísať „ľudskou rečou“  – v prvom rade počúvam – na jedno ucho to, čo hovorí rečník, potom nastupuje analýza počutého – nedá sa teda očakávať, že len čo rečník povie dve slová, môže tlmočník začať tlmočiť. Jazyky majú aj rôznu štruktúru – napríklad v nemčine často sloveso príde až na konci vety.

Keď teda v hlave spracujem, čo rečník povedal, nastáva fáza „produkcie“, čiže hovorím, no zároveň sa aj počúvam na druhé ucho, aby som v cieľovom jazyku vytvorila vety, ktoré budú nielen obsahovo v poriadku, ale budú v nich sedieť aj „rody a pády“. V neposlednom rade sa musím počúvať aj preto, aby som nehovorila príliš nahlas alebo monotónne. A popri tom stále počúvam, čo hovorí rečník. Vlastne sme ako žongléri a žonglujeme asi s piatimi loptičkami. :-)

Neviem posúdiť, či majú ženy výhodu pri tlmočení vďaka lepšiemu prepojeniu hemisfér. Je pravda, že ženy majú istú početnú prevahu v našej profesii. Ale neviem, či to nebude skôr tým, že tlmočník je zväčša „neviditeľný“ a nemá klasickú „kariéru“ – samozrejme, až na výnimky, ktoré sa dostanú na najvyššiu úroveň.

 

Cítite po náročnom tlmočení nejakú špeciálnu vyprázdnenosť alebo zvláštne emotívne stavy?

Po náročnom tlmočení – alebo povedzme po tlmočení, keďže intenzívne sústredenie je náročné vždy – sa mi niekedy stáva, že si sama tlmočím myšlienky, alebo, ak sledujem televíziu, pristihnem sa občas pri tom, že v si duchu tlmočím, čo počujem. Mozog akoby sa nevedel zastaviť. A tiež sa po tlmočení neviem sústrediť napríklad na čítanie. Takže po intenzívnom dni mi najviac vyhovuje, ak si môžem hlavu „vyvetrať“ na dlhej prechádzke.

 

O čom ste minulý rok hovorili na TEDxBratislava?

Moja prednáška bola nazvaná, „Jazyk nie je múzeum“. Ja jazyk skôr prirovnávam k záhrade, ktorú musíme udržiavať, aby nám prekvitala. Občas k nám priletia náletové buriny, ktoré treba vyplieť, no občas priletia užitočné včely, ktoré kvety v záhrade nášho jazyka opelia a máme z toho úžitok. Jazyk si treba aj užiť, nevnímať ho iba ako súbor nudných gramatických a pravopisných pravidiel, ale ako nástroj (v zmysle hudobného nástroja), ktorý nám dáva možnosť prejaviť svoju osobnosť. Môžeme vylúdiť čarovné tóny a naozaj niekoho okúzliť alebo môžeme na ňom hrať tak falošne, že svojich poslucháčov dokonale znechutíme. Skutočnému majstrovi slova sa reč rozplýva na jazyku. Nenadarmo v slovenčine hovoríme – vtáka poznáš po perí, človeka po reči.

 

Poznámka autora: Keď som kládol Márii otázku na slovo „zdieľať“ nevedel som, že ho na blogu minulý december vyhlásila za slovo roka. Tu je text.

Stránky Márie Mlynarčíkovej:

www.prolingo.sk

www.itranslate.sk

 

Marian Jaslovský, Mindshare Slovakia

TEDxBA FB partner badge Mindshare