Na TEDxBratislava bude hovoriť aj Janette Mottlová Maziniová. „Janette je lektorka, blogerka, matka a autorka autobiografického románu, v ktorom popisuje svoje detstvo, dospievanie a život ženy pendlujúcej v dvoch svetoch,“ predstavuje ju stránka www.tedxbratislava.sk. „Jej srdcovkou sú emócie a ich dopad na človeka, jeho myslenie, vnímanie, schopnosť rozumieť veciam okolo seba a ľuďom, s ktorými sa stretáva a pracuje. Aktuálne rozbieha Online živú knižnicu s príbehmi ľudí bojujúcich s rôznymi prekážkami v spoločnosti a venuje sa pochopeniu a porozumeniu prežívania detí, ktoré sa narodili v inom svete, než teraz žijú.“

Janette je Rómka, ktorá sa presadila v gadžovskom svete a nebolo to ľahké, lebo aj v detstve naplno cítila tiaž inakosti. Tento rozhovor bude práve o integrácii.

 motlova

Zahrajme si takú hru „čo by som spravil, keby som mal moc“. Čím by ste začali, keby ste odrazu mali moc riešiť rómsku otázku?

Zmenou prípravy pedagógov. Viem, na dlho to je, ale tam vidím najväčší potenciál zmeny. Ťažko môžem meniť rodičov, ak nemám komplexné riešenie ich situácie – bývanie + práca. A aj keby som to mala, príprava na nové bývanie a zaradenie do pracovného procesu, musí byť postupné. Musia si na nový štýl zvyknúť. Pomaly sa socializovať. Pracovať každý deň s tým, že majú a môžu mať negatívne reakcie v práci. Musia sa naučiť ovládať svoju prehnanú hrdosť.

 

Čo musí vedieť taký ideálny pedagóg?

Ak je naozaj dobre pripravený, vie rozvíjať tri roviny dieťaťa – dieťa ako osobnosť, dieťa ako súčasť kolektívu a dieťa ako súčasť spoločnosti. Dobre pripravený pedagóg sa zameriava najskôr na formovanie postojov a názorov na predmet, až potom motivuje dieťa nasávať nové vedomosti. Pracuje s kolektívom, uvedomuje si, že najviac sa dozvie o tom, aká je kultúra triedy, počas prestávok. Využíva prestávky na pozorovanie detí a uvedomuje si, že ak chce byť dobrým učiteľom, musí byť aj dobrým vzorom. Vníma, že deti kopírujú jeho názory a správanie, takže si uvedomuje, akú moc má v rukách, ale nezneužíva ju.  Je mu jasná hranica medzi motiváciou a manipuláciou a citlivo s ňou pracuje, aby netlačil dieťa tam, kde nemôže bez pomoci iných byť. Vie, že hodiny musia byť zážitkové, dieťa musí byť udržiavané vo zvedavosti a učiteľ len smeruje jeho proces objavovania. Ak objavuje, učí sa sám a tieto vedomosti mu zostávajú dlhšie. Pretože vie, ako k nim prišiel  a kedykoľvek vie ten proces hľadania zopakovať.  Ak toto učitelia budú vedieť, dokážu v triede vytvoriť klímu solidarity a rovnosť v triede nielen deklaruje, ale ju aj v praxi uplatňuje. Povinnou súčasťou praxe by bola trojmesačná prax s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia. Magisterské štátnice by robili učitelia až po aspoň ročnej učiteľskej praxi po bakalárskom štúdiu. Hodnotenie učiteľa by bolo na základe progresu žiakov, nie na základe výsledkov žiakov. Dostať trojkára na dvojky nie je také náročné, ako z päťkára urobiť štvorkára alebo trojkára. To si vyžaduje oveľa viac energie, šikovnosti, kreativity učiteľa, aby dokázal päťkára motivovať a presvedčiť ho, že ak bude mať štvorky, má to zmysel.

 

Keď som vypomáhal v neziskovke People in need, pôsobili sme aj v komunitnom centre v Sveržove. Mali tam dievča z osady, pekné, šikovné. Chodila na strednú školu a chystala sa na maturitu. Bola to taká ich hviezda. Potom som sa dozvedel, že tú maturitu nespravila, vydala sa a stratila sa v osade a mne bolo smutno. Čo s tým?

Tlak komunity je ťažký oriešok. Ak si má človek vybrať, či ide do neznáma, alebo zostane pri tom, čo pozná, tak rozhodovanie je oveľa náročnejšie, než sa zdá. Ak by sa totiž z neznáma vrátil, že sa mu niečo nepodarilo, alebo ho ten svet neprijal, každým dňom to dá komunita pocítiť nielen jemu, ale jeho ďalším generáciám. Povýšenectvo sa v komunite nevypláca, a komunita vníma odchod “za lepšou spoločnosťou” ako povýšenectvo. Ďalším dôvodom, prečo dievča takto konalo je fakt, že prvý chlapec je aj posledným. V segregovaných komunitách fáza “randenia” proste nie je. A zväzok znamená záväzok svojmu mužovi. Je úplne jedno, že nie sú sobášení. V očiach komunity na to papier nepotrebujú. Papier je dôležitý len pre majoritu. Takže, ak žijú ako muž a žena, všetko je už mimo – vzdelávanie, rozvoj, niekedy aj práca. Nuž a pri partnerskom živote je tehotenstvo prirodzeným krokom. A čo s tým? Ťažko nájsť univerzálne riešenie. Zatiaľ pomáha pracovať s celou mládežou. Aj chlapcami, aj s dievčatami. A zasa sme pri škole a vzdelávaní. Tam trávia decká najviac času. Ten priestor je, len ho učitelia nepovažujú za dôležitý – zameriavajú sa na vedomosti, unikajú im dôležitejšie veci – postoje.

 

kde bolo tam bolo

Kde bolo, tam bolo – večer inakosti v Starej tržnici.

 

Aký je váš recept na prístup k rasistickému extrémizmu? Komunikovať? Ignorovať? Zosmiešňovať? Diskutovať?

Rozoberať príbehy. Pracovať s názormi, postojmi. Nebáť sa zdravej polemiky medzi učiteľom a žiakom. Vedieť rozvinúť diskusiu medzi žiakmi a nechať ich polemizovať navzájom. Najhorším krokom je poučovať decká, ako by mali premýšľať. A pritom ony nie sú hlúpe. Radi diskutujú, ak ten priestor majú. No tu zlyháva opäť školstvo – učiteľ sa bojí polemizovať. Často on sám nemá vlastný názor na témy. Nevie nič o sociálnej komunikácii. O formovaní kritickej masy. O tom, aké sú fázy formovania názoru a kreovania vlastného postoja k téme. Všetko musí byť postavené na chápaní prežívania ľudí v spoločnosti, každý názor, každý postoj. Na to učitelia zabúdajú – že ak chcú meniť konanie niekoho, najskôr musia dokonale pochopiť jeho prežívanie. Nájsť kritické momenty, prečo ten človek v nejakej chvíli „nezdravo“ reaguje, koná, rozpráva, myslí. Ak ich nájde, vie, čo má nahrádzať, vyvažovať, zážitkami, skúsenosťami, informáciami. Rodičov len ťažko vychovávame, nemáme na nich dosah. No deti vieme postupne smerovať. A tie dokážu častokrát dobre a zdravo konfrontovať aj rodičov, aj kamarátov. Preto by malo školstvo pripravovať pedagógov a školských psychológov, ktorí rasistické názory žiakov vedia konfrontovať inak, ako len návštevou Osvienčimu. Musia vedieť, kedy a v ktorej fáze mladí potrebujú byť súčasťou nejakej skupiny, komunity. A musia vedieť, ako ich pripraviť na to, aby dokázali odolať manipulatívnym skupinám, alebo aby aspoň vedeli kam sa obrátiť, ak zistia, že nejaká skupina ich manipuluje.

 

Ktoré vlastnosti by sa mohli gadžovia učiť od Rómov?

Komunitné zdieľanie, ktoré dáva človeku pocítiť, že je súčasťou nejakej komunity. Že nie je to len o ňom a jeho potrebách, ale aj o potrebách iných. Učiť sa nemyslieť len na seba, ale vnímať, že bez iných ľudí v spoločnosti vlastne nemám možnosť prežiť.

Prežívanie emócií, ktoré človeku dávajú možnosť podeliť sa o svoju radosť, smútok, hnev, šťastie. Vedieť cez emócie jasne komunikovať s okolím, aby vedeli, kedy sa ako cítim a kedy potrebujem pomoc, podporu, či blízkosť iného človeka.

Hodnota človeka postavená na jeho srdci, múdrosť človeka vnímaná ako schopnosť poradiť dobre inému človeku. Hlboké stotožnenie sa s tým, že priateľ je ako brat, puto, ktoré dáva záväzok pomôcť kedykoľvek a akokoľvek potrebuje – nedehonestácia významu slova „priateľ“.

 

V blogu píšete, že ste v detstve začali gadžov nenávidieť. Vďaka čom alebo komu sa vám vrátila dôvera?

Vďaka učiteľke. Ľuďom, ktorí dokázali vyvážiť negatívne skúsenosti trojnásobne. Vytvorila som si rovnicu – každá negatívna skúsenosť musela byť vyvážená tromi pozitívnymi, aby som neztrpkla a neprestala veriť. Ale najviac to bola učiteľka, vlastne tri ženy, ktoré mi dávali najavo každý deň, že som pre nich rovnocenným človekom. A to bolo to vyvažovanie negatívnych skúseností, ktoré sa mi stávali.

kiska

Na podujatí Nadácie Pontis v Poprade (odštartovanie 4. ročníka programu Mobilný pedagóg), s Tatianou Svrčkovou a prezidentom Andrejom Kiskom.

Rozbiehate online živú knižnicu „s príbehmi ľudí bojujúcich s rôznymi prekážkami v spoločnosti“. O čo ide v tomto projekte?

Naša spoločnosť sa začína zaoberať problémami iných až vtedy, keď často a intenzívne kričia, že sú diskriminovaní, netolerovaní, utláčaní, nemajú rovnaké šance. Žiaľ, vidíme to až vtedy, keď už sú v tej priepasti vylúčenia zo spoločnosti. Neriešime tú veľkú skupinu ohrozených ľudí, ktorí k nej kráčajú a často ani nevedia, že sa k nej približujú. My sme takí alibisti, ak problém nemáme priamo pred očami a bytostne sa nás netýka, snažíme sa ho nevidieť. Keď sa už aj pre nami postaví, zatvoríme pred ním  oči. A až keď je vytrvalý, začneme s tým niečo robiť. Ale, ten proces je ako kolotoč, pretože problém je už tak veľký, že ho sami riešiť nedokážeme  a začíname odznova, pri ďalšom človeku.

No a tomuto sa snažíme postaviť čelom. Ukazovať príbehy ľudí, ktorí sú ohrození sociálnym vylúčením, pretože majú nejakú prekážku, ktorá im bráni využívať príležitosti v spoločnosti. A ak tú prekážku včas a dostatočne neriešime alebo nekompenzujeme, začnú sa človeku nabaľovať iné prekážky a jeho cesta k vylúčeniu sa zrýchľuje. Online živá knižnica je knižnica príbehov, ktoré majú mnoho ciest, ako ju využívať. Od vzdelávania, cez formovanie mienky v médiách, formovanie spoločenskej zodpovednosti firiem, či advokáciu zraniteľných skupín. Vo vzdelávaní žiakov a študentov však vidíme najväčší priestor a význam, pretože ukazujeme učiteľom, že cez dobrý príbeh dokážu žiakov formovať, rozvíjať aj vzdelávať tak, že oni sami sú motivovaní zisťovať, ako to naozaj je. Napríklad pri chlapcovi bez rúk viete cez všetky predmety prejsť práve týmto príbehom – taký dejepis: ako pristupovali v rôznych storočiach k ľudom s hendikepom? aký je predpoklad, že bude mať Maťo dieťa s rovnakým postihnutím? V ktorých krajinách sa rodí najviac ľudí bez končatín? A podobne. O tomto je Online živá knižnica. Ponúkame nielen komplexný pohľad na tému z rôznych uhlov, ale aj návody na rôzne skupiny, ako s nimi pracovať.

 

Prezradíte nám nejaké podrobnosti vašej prednášky na TEDxBA?

Myslím, že môj vstup tak trochu pomôže reflektovať myslenie a konanie každého z nás. Ako človeka, ktorý nie je len osamelým jedincom v nejakom prostredí. Ale súčasťou spoločnosti, ktorá formuje postoj k inakosti. Možno sa mi podarí trochu ukázať, aké nefér je byť slepým v spoločnosti. Lebo ono je to tak, že nevidiaci vidieť nemôžu – slepí nechcú.

 

Marian Jaslovský, Mindshare Slovakia

O autorovi

Marian Jaslovský

Dlhoročný novinár, v Mindshare pôsobí ako manažér a analytik sociálnych médií, je i editorom tohto blogu. Ako žurnalista pracoval pre mnohé médiá a bol nominovaný na Novinársku cenu. Je autorom štyroch úspešných kníh. Rovnako ako písaniu sa venuje aj hudbe, spolupracoval s mnohými osobnosťami našej scény. Okrem vecí okolo hudby ho baví bicyklovanie, varenie a fotografia. Je priaznivcom opatrného pohybu v prírode.