Má 27 rokov a skúseností na minimálne jeden život. Je až neuveriteľné, koľko toho stihla. Navyše ako jedna z mála ľudí na svete zakúsila, aké je to byť astronautom žijúcim na Marse, absolvovala totiž takmer trojtýždňovú simulovanú misiu na marťanskej púštnej výskumnej stanici v USA.

 MICHAELA MUSILOVÁ je astrobiologička so zameraním na extrémofily. Práve takéto organizmy, žijúce v extrémnych podmienkach, by sme mohli nájsť na iných planetárnych telesách v našej Slnečnej sústave. S tímom ich skúmala v Grónsku, počas mimoriadne náročnej trojmesačnej expedície.

 Michaela pôsobila na mnohých svetových univerzitách a výskumných pracoviskách. Napriek úspechom a pracovným ponukám v zahraničí sa nedávno vrátila na Slovensko. Spolu so SOSA – Slovenskou agentúrou pre vesmírne aktivity. Chce totiž pomôcť rozvinúť vesmírny výskum a priemysel na Slovensku. Jej veľkým snom je v budúcnosti spolupracovať na vesmírnej misii, snáď aj so zapojením Slovenska, ktorej cieľom bude nájsť život v mimozemskom priestore.

 MM on Mars zoom in

Ako dieťa ste písali sci-fi romány. O čom boli?

Moje prvé sci-fi romány boli zamerané na život, ktorý by mohol existovať na planétach a mesiacoch v našej slnečnej sústave. Už vtedy ako 8-ročnú ma fascinoval vesmír a hlavne otázka, či sme v ňom sami. Čím som bola staršia, tým viac som začala prehlbovať zápletky a hlavne vedecké znalosti, ktoré som pridávala do románov. Neskôr som aj vymýšľala príbehy o paralelných vesmíroch a podobne.

 

Aké je vaše obľúbené sci fi (román, film) teraz?

Ťažká otázka, keďže mám rada veľa sci-fi románov a filmov. Asi najviac vo mne rezonovali knihy Foundation series (Nadácia) od Isaaca Asimova a Duna od Franka Herberta, ktoré som čítala keď som mala takých 12-13 rokov. Nadchla ma na nich nielen tá úžasná fantázia, ktorú museli mať autori aby vymysleli tie podmienky, technológie a aj mimozemšťanov v ich príbehoch, ale aj komplexnosť príbehov, od detailov v psychike rôznych postavičiek po zložité fungovanie spoločnosti. Koľko času, energie a vášne títo autori museli dať do vypracovania takých veľdiel!

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Aké odchýlky od normálu (psychické, fyzické) ste zažívali pri simulovanom marťanskom pobyte? Ako sa vyvíjali sociálne interakcie s ostatnými?

Najväčšia odchýlka od normálu bola hlavne v tom, akí sme boli obmedzení. Mali sme limitované všetko od zásoby vody, elektriny, jedla, atď. až po množstvo času počas ktorého sme mohli komunikovať so „Zemou“. Na všetky aktivity sme potrebovali povolenia od „mission control“ a všetko sme museli zdokumentovať. Také obmedzenie slobody bolo veľkou psychickou záťažou pre všetkých, nehovoriac o tom aké to je náročné žiť pre sedem ľudí v malej ubytovni s priemerom osem metrov, kde je všetko vidieť a počuť. Z fyzickej stránky bolo veľmi ťažké pre nás musieť jesť to astronautské jedlo, ktoré bolo buď vo forme „granúl“ akoby pre psa, či vo forme prášku. Keď sa to všetko zmiešalo s vodou tak to aj tak chutilo rovnako a vyzeralo to ako nechutná hnedá kaša.

Toto všetko malo značný vplyv na sociálne interakcie medzi členmi posádky. Z jedla sa netešili, nemohli sa rozprávať otvorene medzi sebou a keď boli nejaké hádky, tak sme všetci boli v tom. Ja som osobne s tým nemala veľký problém, pretože som si zažila omnoho horšie počas trojmesačného výskumu v Grónsku, kde sme celý čas stanovali vedľa ľadovca. Taktiež som pravidelne chodila zbierať geologické a astrobiologické vzorky v simulovanom marťanskom teréne v skafandri, ale niektorí „marsonauti“ skoro vôbec nevychádzali z ubytovne a tiež to veľmi zle vplývalo na ich psychiku. Oni boli tí, ktorí najviac nevychádzali s ostatnými.

Mars Desert Research Station

MM doing geology research

MM on Martian vehicle

 

V takýchto podmienkach by sa zrejme nedalo žiť v dlhodobom horizonte.

Nie, musíme toho ešte veľa zdokonaliť predtým, než by sme mohli ľudí nechať žiť dlhodobo v takýchto podmienkach, nieto ich poslať na inú planétu. Pokroky sa však robia každý deň, hlavne vďaka experimentom ako tento. Budúci rok v januári sa opäť vrátim na marťanskú púštnu výskumnú stanicu (MDRS), ale tentokrát ako „commander“, vedúca celej misie. Vybrali ma viesť medzinárodnú posádku z celého sveta. Budem tak aj môcť porovnať, či sa podmienky na MDRS zmenili k lepšiemu od 2014 a opäť im prispieť k psychologickým štúdiám.

Mars UK crew

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Zaoberáte sa extrémofilnými organizmami. Sú zatiaľ veľmi malé, ale mohli by sa podľa vás evolučne vyvinúť aj do komplexnejších organizmov? A nemyslím priamo Aliena J

Haha áno, veď aj my sami sme evolučným následnom vývoja z extrémofilov. Samotný život na Zemi začali extrémofily. Dokázali sa uchytiť v extrémne nehostinných podmienkach na povrchu Zeme pred približne 3,5 miliardami rokov a prispôsobili sa meniacemu prostrediu. Extrémofily su jediné organizmy, ktoré prežili všetky vykynoženia na Zemi za tieto miliardy rokov, či už dopady asteroidov, výbuchy sopiek alebo pokrytie celej Zeme ľadom. Časom sa z nich vyvinuli komplexnejšie organizmy, ako sme v konečnom dôsledku my. Podobným spôsobom by inde vo vesmíre mohol existovať zložitejší život, možno aj ako taký Alien. :-)

University of Bristol- Doctoral College

University of Bristol- Doctoral College

Porovnávali ste život na „marťanskej“ základni a v Grónsku, takže v čom sa život v takýchto extrémnych podmienkach podobal a v čom sa líšil? Vraveli ste, že Grónsko bolo ešte horšie.

V oboch prípadoch sme odrezaní od sveta, žili sme v extrémnom prírodnom prostredí: v studenej púšti alebo vedľa ľadovca nad polárnym kruhom. Zároveň som v oboch prostrediach musela tolerovať hrozné jedlo: buď spomínané astronautské granule či prášky, alebo konzervy toho istého jedla 3 mesiace dookola v Grónsku. Po tejto expedícií som sa tri roky nedotkla tuniaka či párkov :-)

MM_Greenland fieldwork 2

AppleMark

A rozdiely?

Základný rozdiel bol v spomínanej obmedzenosti. Na “Marse” bolo všetko limitované a stále sme boli pod kontrolu. Preto to veľakrát bolo veľmi nepríjemné, lebo sme nemali súkromie, všetko čo sme chceli robiť nám museli schváliť a veľakrát nám aj veľa veci zakázali robiť, na nespokojnosť niekoľkých členov posádky. V Grónsku to zas bol pravý opak, čo malo aj dobré aj zlé stránky. Na jednej strane sme boli samostatnou jednotkou. Museli sme sa spoľahnúť len na seba, pretože sme sa mohli spojiť “s civilizáciou” len raz do týždňa cez SMSku cez satelitný telefón. Dokonca sme si robili srandu, že by sme ani nevedeli, či na svete prepukla tretia svetová vojna, pretože sme nemali vôbec žiaden prístup k telefónnemu signálu. Tým pádom nám nikto nerozkazoval, mali sme súkromie a prácu sme si organizovali sami. Na druhej strane, boli sme tam naozaj napospas prírode: od nebezpečných búrok, ktoré nám trhali stany a ničili generátory – zdroje energie pre laboratórne prístroje, až po každodenné riziko byť napadnutí ľadovými medveďmi a inými divokými zvermi.

 

V rozhovore hovoríte o potrebe nevidieť svet čierno-bielo. Kde je vlastne hranica medzi ezoterikou, či relativizáciou v zmysle „každý má svoju pravdu“ či „pravda je uprostred“ a vedou? 

Také hranice je samozrejme veľmi ťažké kresliť a veľa krát je to subjektívne. Myslím si, že základ je otvoriť si myseľ, počúvať názory iných a rozumne, hlavne s chladnou hlavou, vždy zvážiť argumenty pre a proti v nejakej záležitosti. Ako vedec si prirodzene najprv vždy naštudujem čo hovoria vedecké články a do akej miery vôbec máme dosť poznatkov o nejakej téme predtým než sa o nej môžeme rozvážne rozprávať. Tým myslím všetko od horúcich tém ako je globálne otepľovanie, očkovania či homeopatiká, po to či mám počúvnuť nejakú radu ohľadom správneho stravovania. Napríklad v tom poslednom prípade by som si pozrela čo všetko štúdie o tom hovoria, čo hovoria osobné (a teda subjektívne) prípady iných a až potom by som sa rozhodla či to vyskúšam alebo nie. S vierou a inými menej študovateľnými vecami človek nemôže len tak prakticky zaobchádzať, pretože dôkazov, štúdií ale aj osobných príbehov je buď menej alebo nie je jasné či sú dôveryhodné. Ale pristupovala by som rovnako. Zvážila by som čím objektívnejšie všetky dôkazy pre a proti predtým než by som niečo zamietla. V každom prípade si nemyslím, že je dobre veriť veciam naslepo. Jedným zo základných rozdielov medzi človekom a zvieratami je, že sme zvedaví, chceme vedieť viac. Nielen prijať realitu taká aká je, ale pýtať sa prečo taká je? Treba sa vždy nad vecami zamyslieť, použiť zdravý rozum a nebrať za pravdu niečo len za to, že to niekto známy povedal, alebo že to bolo niekde v časopise povedané.

 

Zem tu nebude navždy a podmienky pre život sa môžu významne zhoršiť. Ako vidíte budúcnosť ľudstva?

Našťastie máme približne 5 miliárd rokov predtým než slnko pohltí Zem keď sa zväčší. Medzitým sa samozrejme môže stať množstvo iných vecí, ako napríklad, že sem dopadne asteroid a nás všetkých vykynoží ako vykynožil dinosaurov. Možno sami seba zničíme cez vojny a podobne. Ale dosť takých negatívnych myšlienok. Som optimista. Tak ako vidím, že si život vždy vie nájsť cestu, ako extrémofily za posledných 3.5 miliárd rokov, verím, že si aj ľudstvo nájde cestu ako prežiť nie len na Zemi, ale že začne kolonizovať iné planéty. Tá naša zvedavosť je podľa mňa opäť kľúčová k tomu, aby sme prekonali sami seba a išli prebádať neznáme planéty aj iné hviezdne sústavy.

Michaela Musilova-NASA 2015_cropped

Prezradíte nám nejaké podrobnosti z vašej prednášky na TEDxBA?

Prezradím asi len toľko, že budem hovoriť práve o tom, aký je život neuveriteľne adaptabilný a prečo by sme všetci mali byť ako extrémofily. Títo priekopníci vedia rozkvitať nie napriek extrémnym podmienkam, ale vďaka ním. Vďaka tomu, že si odvážne a kreatívne prerobia z extrémnych podmienok domov. Pretože extrémofil je vlastne ten posledný, čo zažne.

MM_ESA

Aké sú vaše aktuálne pracovné plány?

Momentálne som podpredsedníčkou Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA). Naše združenie navrhlo a vybudovalo prvú slovenskú družicu skCube, ktorá by mala byť vypustená do vesmíru na jeseň. Na Slovensko som sa vrátila ani nie pred rokom, po tom čo som po dokončení doktorátu v Anglicku pracovala nejaký čas pre rôzne zahraničné firmy ako konzultantka. Minulé leto som pôsobila na International Space University, vďaka štipendiám od Európskej vesmírnej agentúry (ESA) a Nadácii Tatra Banka. Tam som+ sa rozhodla, že sa vrátim na Slovensko pomôcť SOSA rozbehnúť svoje ďalšie vesmírne aktivity a snáď aj tu raz založiť centrum vesmírneho výskumu, ktoré by sa zaoberalo aj astrobiológiou. Teraz je ten správny čas podporiť slovenské vesmírne aktivity, čo sa týka výskumu a priemyslu. Je to tým, že sa Slovensko nedávno stalo spolupracujúcim členom ESA a máme teraz približne štyri roky na to aby sme sa pokúsili vybudovať štát konkurencie-schopní voči ostatným ESA členským štátom v tomto sektore.

 

LinkedIn Michaely Musilovej

Marian Jaslovský, Mindshare Slovakia

O autorovi

Marian Jaslovský

Dlhoročný novinár, v Mindshare pôsobí ako manažér a analytik sociálnych médií, je i editorom tohto blogu. Ako žurnalista pracoval pre mnohé médiá a bol nominovaný na Novinársku cenu. Je autorom štyroch úspešných kníh. Rovnako ako písaniu sa venuje aj hudbe, spolupracoval s mnohými osobnosťami našej scény. Okrem vecí okolo hudby ho baví bicyklovanie, varenie a fotografia. Je priaznivcom opatrného pohybu v prírode.