Shooty: Zaseknúť sa v šablóne rozmýšľania je katastrofa

Svoje satirické kreslené glosy „čmára“, ako sám hovorí, každý deň okrem soboty, lebo v nedeľu SME nevychádza. Jeho karikatúry vyvolávajú emócie, nadšenie aj jedovaté reakcie. Politici sa s ním súdia, extrémisti ho nenávidia. Martin „Shooty“ Šútovec však nie je len komentátor, ktorý sa vyjadruje kresbou, ale aj hudobník a jedna z najvýraznejších osobností slovenského facebooku. To len zdôrazňuje počet jeho priateľov, ktorý sa blíži k limitnej päťtisícovke. Nie sú to však len pochlebovači a žičlivci, občas sú na jeho stránke celkom horúce výmeny názorov. Ale presne tak to Shooty chce.

Si známy tým, že sa vyhýbaš masovkám a trendovým veciam. Čím ťa opantal facebook, že si sa s ním spriatelil?

Keď som sa s ním v roku 2008 skamarátil, ešte to veľmi trendová vec asi nebola. Najprv som ho používal na kontakt s kamošmi v zahraničí. Neskôr som zistil, že to je výborný rešeršný nástroj. Nemusím sám čítať úplne všetko. Mám okamžitý prístup k názorom ľudí, ktorých názory považujem za dôležité. Keď potrebujem zistiť nálady a názory, nahodím udicu a provokujem tak dlho, kým z toho nevytrieskam niečo použiteľné.

Na stránke píšeš, že tvoj vzťah k fb priateľom je asymetrický, čo tým máš na mysli?

To zamená, že o prevažnej väčšine ľudí, ktorí ma sledujú, neviem nič. Oni o mne čosi vedia. Zjavne tam mám aj nejakých špiónov. Občas nejakí mudrlanti na sme.sk píšu v roli mojich znalcov či priateľov aký som blbec a citujú, čo som napísal na tejto platforme.

V čom ťa facebook sklamal a v čom ti robí radosť?

Sklamal ma, že zmenil niektoré nastavenia súkromia, ktoré boli predtým vymyslené dobre. Podľa mňa. Chápem, že sa chceli prispôsobiť ľuďom, ktorým sa s tým nechcelo babrať ako mne. Ja som to pri takmer 5000 kontaktoch jednoducho riešiť musel. Tiež ma zamrzelo, ako pobabrali profily hudobným skupinám. Ale nemôžem si sťažovať, plní presne to, čo od neho očakávam.
Máš tendenciu kultivovať svojimi príspevkami virtuálny priestor, má to význam?

Neviem presne, čo máš na mysli. Mojou jedinou nesebeckou ambíciou je provokovať ľudí k tomu aby začali myslieť inak, ako sú zvyknutí, prípadne nech mi ukážu nejaký spôsob myslenia, ktorý si ani neviem predstaviť. Pomáha to aj mne. Zaseknúť sa v nejakej šablóne rozmýšľania je katastrofa. Obzvlášť pre ľudí, čo majú prácu ako ja. Snažím sa každú vec poobracať z toľkých strán, z koľkých si to len viem predstaviť. A niekedy sa nájde niekto, kto kľudne aj náhodou objaví nejaký nový pohľad na vec. To ma baví. Nebavia ma ľudia, ktorí sa zaseknú v nejakej svojej fixnej idei a okolo nej si potom následne budujú masívny podporný systém často veľmi nezmyselných konštruktov.
Myslel som to tak, že komunikuješ aj s ľuďmi, ktorí sa, jemne povedané, nestotožňujú s tvojimi názormi “1:1”, lebo aj takých máš vo svojom okruhu. Dokonca si povedal, že by si mohol dať v súvislosti s antigorilími protestmi návod, ako si pohnevať polovicu facebookových priateľov, čo vlastne robí trieštenie v politike s facebookovými komunitami?

Medzi tými X-ľuďmi ktorí mi môžu písať komentáre pod moje mudrovanie sa nájdu aj všelijakí provokatéri, pomätenci, či ľudia, ktorí majú jednoducho iný názor. Tých posledných neobmedzujem. Potom je tu ešte skupina ľudí, ktorí si o mne vytvorili nejaký názor a sú veľmi sklamaní tým, že sa prejavujem inak, ako imaginárna bytosť v ich hlave, ktorú si predstavujú ako mňa. S tým samozrejme neviem nič robiť, lebo ja sa správam ako ja a nie ako nejaká predstava o mne, ktorá so mnou má málo spoločného. Snažím sa byť konzistentný vo svojich postojoch, ale keď zistím, že sú hlúpe, prehodnotím ich. Preto sa snažím absorbovať čo najviac kritiky od svojho okolia aj od seba. Samozrejme, že kritika od človeka, ktorého si vážim, má úplne inú váhu ako kritika od nejakého internetového planktónu. Niekedy je celkom ťažké zvládať osoby, ktoré útočia na každého okolo, či urážajú mojich skutočných kamarátov. Takých po upozornení vyhadzujem. Ja osobne by so si nikdy netrúfol niekomu vliezť do profilu a urážať tam jeho, prípadne jeho kontakty. Iba Ozovi Guttlerovi, ale on si to zaslúži.

Berieš svoj facebook ako svoje médium alebo okruh ľudí, ktorí sú ti nejakým spôsobom blízki?

Beriem ho ako svoje médium pre ľudí, ktorí sú mi blízki. Baví ma rozprávať sa s nimi o tom čo čítame, pozeráme a počúvame. Na verejnom profile sa venujem svojej práci, občas tam šplechnem nejaký názor. Na quasi súkromnom vidí každý jeho návštevník niečo iné, podľa toho v akej skupine ho mám zaradeného. Niektorí vidia aj dačo z môjho života, ale takých je málo. Na to sú osobné stretnutia.

Si aj hudobník a vaša kapela Tu v dome komunikuje na FB pomerne čulo. Myslíš, že teraz to majú kapely jednoduchšie ako kedysi, alebo je to len presun energie?

Nám to určite veľmi pomohlo, lebo pri čudesnej hudbe, akú robíme je veľmi dobré, keď ľudia vedia na čo idú. Keďže nás nemôžu poznať z iných médií, sme potom na koncertoch ušetrení zdutých xichtov, ktoré došli omylom. Ale ako som už uviedol, som dosť roztrpčený z toho, že na profiloch skupín stále niečo menia, skladby treba stále obnovovať, lebo prehrávač ich z nejakého dôvodu po čase neprehráva. Už asi pol roka zúrivo pátram, kde zašili veľmi užitočnú funkciu zasielania noviniek pre fanúšikov. Ešte šťastie, že nemáme teraz skoro žiadne koncerty, inak by ma z toho porazilo.

Máš facebook v nejakom mobilnom zariadení?

Mám Fb na desktope, v notebooku aj v ajfóne. Je to momentálne moje najpoužívanejšie komunikačné rozhranie.

Prečítajte si aj prvý rozhovor z cyklu dialógov o sociálnych médiách, s Danielom Hevierom