Samo Marec: Každý potrebuje svoju hviezdnu rotu

Na Slovensku publikujú tisíce bloggerov, ale iba z niekoľkých sa stali osobnosti, známe aj mimo bloggerskej komunity. Jedným z nich je určite SAMO MAREC. Skvelý publicista, ktorého články vás vtiahnu, namotajú, zaujmú, dojmú, zošľahajú sarkazmom a nikdy nenechajú chladným. Marec nie je aktivista. Nemá ambície meniť svet, ale vie ho naozaj skvele pozorovať a glosovať. Okrem toho je to človek, mimoriadne aktívny v sociálnych sieťach a na internete, preto nemôže chýbať v našej sérii rozhovorov.

 

Ak je niekto blogger tak to v mnohom prípade naznačuje grafomániu. Ako je to s tebou?

Ja verím, že to tak nie je, aspoň teda po tom, čo opadne prvotné nadšenie. A jednou z vecí, ktorú ma blogovanie spoľahlivo naučilo, je škrtať. Veľa a sústavne, hoci aj päťdesiat percent.

 

Čo ti dalo blogovanie okrem dobrého pocitu?

Možnosť vyjadriť sa. A prácu.

 

Pracuješ ako copywriter, môžeš teda naplno využiť svoje schopnosti. Ako talentovaný blogger k dreamjobu príde?

Má šťastie. Uvoľní sa miesto a človek, ktorý ho vďaka blogu spozná, ho zamestná aj napriek nulovým skúsenostiam.

 

Si Tatranec, ako sa ti páči svet reklamy?

Je to vtipná záležitosť, ktorú pomerne presne vo svojej knihe popísal Rado Ondřejíček. Keďže sa ale snažím nepripúšťať si tento svet nejako k telu, plynie do značnej miery mimo mňa. Pokiaľ však ide o samotnú prácu v reklame, som rád, že môžem každý deň používať hlavu namiesto používania Excelu.

 

Ktoré slovenské blogy máš rád?

Bohužiaľ, už prakticky žiadne. Väčšina tých blogerov, ktorých som rád mal, už nepíše alebo píše zriedka. Skôr už len čítam náhodné články, ktoré mi niekto posunie. Rád si ale prečítam Jana Babaríka, Jozefa Kurica a Dominiku Sakmárovú, kým ešte písala. Pokiaľ ide o politiku, vystačím si s písaním vlastných článkov.

 

A čo Humno? Ako odlišuješ články, ktoré píšeš do Humna s tými, ktoré uverejňuješ na blogu?

Humno ma baví a ponuku písať pre nich som dostal, keď som bol ešte len jeden z masy blogerov. Vážim si to. Beriem to tak, že pre Humno môžem písať články, ktoré sú dlhšie a môžu sa hlbšie ponoriť do problematiky, lebo majú trpezlivejších čitateľov. Vôbec to neznamená, že sa mi ten ponor musí podariť. Len si to navrávam. A najmä, môžem tam písať o futbale!

 

U seba nemôžeš?

Môžem, ale na Humne nájdem aj niekoho, koho to zaujíma. Uvedomujem si obmedzenia, ktorými je determinovaný svet na blogu SME.

 

Podaktorí dosť vykrikujú o cenzúre na blogovisku SME, ako to vnímaš?

Zaujímalo by ma, čo si pod takým slovom cenzúra predstavujú. Lebo to, že si súkromník určí podmienky, ako sa niekto má v jeho súkromnom priestore správať, cenzúrou nie je.  Každý si predsa môže založiť svoj priestor a začať písať o tom, že pri Plute už sú vesmírne lode mimozemšťanov, ako to robil Sergej Chelemendik. Náklady na vytvorenie takého priestoru sa rádovo pohybujú v desiatkach eur. Ak by nemohli urobiť toto, vtedy by to bola cenzúra.

 

Si známy tým, že vyťahuješ najstratenejšie prípady blogosféry a zdieľaš ich na facebooku, prečo to robíš? Nie je to prílišná zlomyseľnosť?
Nevnímam to tak, každý predsa všetko na internet vešia dobrovoľne. Zároveň si však pramálo uvedomuje, že všetko, čo naň dá, tam aj ostane. Nespráva sa zodpovedne, ale ja to nezmením. Beriem to ako skvelý zdroj zábavy, keďže veľká časť blogerov jednoducho písať nevie a to aj napriek svojmu vlastnému presvedčeniu. Robia to však a potom vznikajú takéto unikáty.

 

Ale predsa len, nie je to trochu ako keď sa človek smeje na Hviezdnej rote v Superstar?

To si prirovnal pomerne presne. Asi je. Možno každý potrebuje svoju hviezdnu rotu, neviem.

 

Aké sú tvoje príjemné a nepríjemné skúsenosti so sociálnymi sieťami?

Neviem. Príjemné alebo skôr pohodlné je to, že môžem komunikovať so svojimi fanúšikmi, istým spôsobom sociálne siete nahrádzajú aj blog, lebo sa tam všetko dá vyjadriť kratšie a rýchlejšie. Nepríjemné je, že zisťujem, koľko ľudí je úplne iných, ako som si myslel. Bez tejto informácie by som sa zaobišiel.

 

Napriek tomu je facebook skvelou možnosťou nájsť si ľudí, s ktorými máš spoločné názory a rozvíjať ich aj reálne.

Áno, výmena informácií a nadväzovanie profesionálnych či osobných kontaktov nikdy nebolo jednoduchšie. Na druhej strane som rád, ak väčšina z nich ostáva vo virtuálnej rovine.

 

Našiel si na facebooku naozajstných priateľov?

Zopár prinajlepšom, ale to nie je jeho úloha.

 

Čo je jeho úloha?

Pre mňa je to možnosť podeliť sa so svetom o to, ako ho vidím, hoci tú úlohu môže každý vnímať inak. Ale myslím si, že virtuálne priateľstva sú do reality prenosné iba zriedkavo.

 

Píšeš knihu. Aká bude?

V prvom rade je už hotová a v druhom rade si vôbec nie som istý, či to kniha je. Nikdy som nič podobné nerobil, takže to nemám ako posúdiť. To je na iných. A či to bude navyše ešte aj kniha dobrá, tak tým si istý nie som už vôbec. Písanie článkov a písanie knihy sú dve diametrálne odlišné veci.

 

No veď práve, človeku by napadlo a je to logické, že blogger vydá ako debut poviedky, lebo je zvyknutý myslieť v rámci menšieho priestoru. A čo viem, nie sú to poviedky.

Nie sú a ja vlastne ani neviem prečo. Asi mi ani nikdy nenapadlo, že by to poviedky mohli byť. Čo budem trocháriť.

 

Si známy svojimi nekompromisnými názormi na niektoré mediálne fenomény a spoločenské javy a máš veľké možnosti šíriť tieto názory ďalej, už si niekedy ľutoval, že si šliapol do niečoho, čo, povedzme to tak, nevonia?

Iste. Je mi napríklad ľúto, že najznámejším a najčítanejším článkom, ktorý som doteraz napísal, je článok o Modrom z neba, ktorý som mal hotový za pol hodiny. Myslím si, že som napísal množstvo zaujímavejších a aj lepších článkov – ak nie všetky. Nemá žiadnu veľkú hodnotu a ja nechcem byť vnímaný ako ten, ktorý to Rozborilovi naložil. Nemám potrebu to robiť, hoci sa môj názor na túto a podobné relácie nezmenil. Navyše vzhľadom na agresivitu a rozsah spätnej väzby, ktorej som bol vtedy asi týždeň vystavený, by som ten článok dnes už asi nenapísal vôbec. Určite sa nedá povedať, že by som naň bol nejako hrdý.

 

Takže nie si bojovník? Mimochodom, keď sme pri tých sociálnych médiách, nejako sa s tými aktivistami pretrhlo vrece, či sa mi to iba zdá?

Bojovník nie som, to viem určite, uspokojím sa s tým, že svoj názor poviem. Mojou ambíciou nie je ani zmeniť svet, lebo si vôbec nie som istý, že v tom, čo píšem, mám pravdu. Zodpovednosť za menenie čohokoľvek by som na seba rozhodne nezobral, veď sa poznám. Práve preto mám aj na Humne uvedený svoj budúci epitaf: Tu leží človek, ktorý celý život všetkou silou bránil svoje premenlivé názory.

Aktivistov je akosi viac a možno ich len viac vnímame.  Držím im palce v hľadaní tej ich pravdy. Dúfam, že keď ju raz nájdu, všimnú si ju a nebudú ju považovať len za ďalšiu konšpiráciu.

 

Veľký rozmach konšpiračných teórií je práve produktom sociálnych médií. Predtým boli tiež (podobne ako hoaxy), ale teraz sa dokážu šíriť s nebývalou rýchlosťou. Čo si myslíš o „alternatívnych pohľadoch na históriu, politiku, medzinárodné vzťahy“ atď.? Nehrozí, že  vlastne úplne všetko bude spochybnené?

Ľudia vždy mali radi konšpirácie, mýty a legendy. Paradigma sa za tisíc rokov nezmenila, do hry však vstúpil internet a najmä sociálne médiá, ktoré konšpiráciám prajú. Problém nie je v pochybnosti, ale v tom, že v toľkých konšpiráciách je ľahké stratiť hlavu. V nedávnom článku som napísal, že ľudia dokážu do Googlu napísať Protokoly sionských mudrcov, ale už im nenapadne, aby za to dopísali hoax. Myslím, že je to celkom výstižné.

 

Svoju diplomovku, ktorú spomínaš aj v blogoch, si písal o krakovských Židoch. Ako si si vybral práve túto tému?

Bol som v Krakove v rámci štipendia v štvrtom ročníku a chcel som sa tam vrátiť. V poslednom roku sa ale na štipendium dá dostať len veľmi ťažko, tak som to musel vymyslieť nejako tak, aby som to vedel zdôvodniť. Rozhodol som sa preto písať o krakovských Židoch a kde inde, ak nie v Krakove samotnom. Čiže som sa na to štipendium dostal. Toľko praktická stránka. Teoretická je ale taká, že je Krakov nádherné mesto s hádam najbohatšou židovskou históriou v Európe a na Slovensku sa o tom ešte nenapísalo nič, alebo len veľmi málo. A tak som si povedal, že keď to nikto neberie, ja budem prvý. Vlastne sa príjemné spojilo s užitočným.

 

Čo ako Tatranec povieš na to, že vláda podporí kandidatúru na ZOH?

Je to, samozrejme, vrcholný nezmysel, ktorý nemá nič spoločné so športom. Ale nepochybujem o tom, že pri správnom namiešaní chleba, hier a národnej hrdosti sa to voličom predá. A potom, keď nás na všeobecné prekvapenie nevyberú, budú aj tak na vine oni. Je mi z toho smutno.

 

Marian Jaslovský, Mindshare Slovakia

Foto Tonbogirl pre Puojd

 

Best of Sama Marca podľa vlastného výberu:

Minuty rospaczy

Neberte nám kríž! (alebo správa o stave poľskej spoločnosti)

O somároch a mercedesoch (dlhší ale informatívny článok o Albánsku)

Sarajevo – miesto, kde chýbajú slová

Keď prišli Rusi