Traja naši kolegovia píšu o tom, čo ich najviac zaujali na TEDxBratislava a čím prednášky obohatili ich život.
Veronika Puschenreiterová
TEDxBratislava som zažila prvýkrát. Spočiatku, po prvom prednáškovom bloku som sa cítila ako ten najnepotrebnejší človek na svete, nakoľko rečníci mali neskutočné zážitky, skúsenosti, dokázali niečo, čo im môžu mnohí závidieť. A okrem iného – pozerali sa na svet inými očami. Neboli sebeckí, snažili sa pomáhať ľudom a veriť, že dobro je to, čo by mali okolo seba šíriť. Najviac sa mi páčila anestéziologička Eva Kušíková, ktorá rozprávala o neľahkom osude na zahraničných misiách. Vojny a násilie vo svete jej vzali priateľov, ale nevzali jej silu, ktorá jej pomáha na to, aby dokázala šíriť osvetu tu, u nás na Slovensku. Dôraz pritom kladie na dôverný vzťah medzi pacientom a lekárom a na pozitivizmus, nech je chvíľa akákoľvek ťažká. Po každom bloku som sa zamyslela nad všetkými myšlienkami, ktoré ľudia šírili a zobrala zo všetkého to najlepšie.
A čo mi môj prvý TEDx dal? Vieru. Vieru, že silné myšlienky dokážu zmeniť svet.
Lucia Ďuračková
Najväčší zážitok bola pre mňa druhá veta speakra Bjorna Ihlera, ktorý povedal, že prežil útok Breivika. Ten na neho vystrelil, ale netrafil- bol to moment, kedy sa v živote najviac bál. Po týchto slovách nemrazilo len mňa, ale verím, že aj mnoho iných. Napriek traumatizujúcemu zážitku momentálne bojuje proti rôznym formám extrémizmu a terorizmu. Už som TEDx Bratislava absolvovala po tretíkrát ale jeho príbeh bol pre mňa najsilnejším zážitkom.
Juraj Baco
TEDx Bratislava 2016 bol pre mňa premiérovým, čiže veľmi som nevedel čo mám čakať, tak som radšej nečakal nič. Do nedele som TEDx vnímal ako štandardný užívateľ internetov a hlavne YouTube, to znamená, že som videl videá zopár populárnych rečníkov a ich prejavy.
Bratislavská verzia ma príjemne prekvapila. Môžem povedať, že z organizačného hľadiska som nevnímal žiadne problémy (až na neustále veľmi dlhý rad na zmrzlinu poliatu kávou. J Veľmi sa mi páčil široký záber tém a oblastí, ktorým sa rečníci venovali, resp. venujú. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa na pódiu v priebehu niekoľkých desiatok minút vystriedali lekárka so skúsenosťou s pôsobením na Blízkom východe, tínedžer, ktorý sa na strednej škole nevedel naučiť matematiku zo starých učebníc, tak si s kamarátmi povedali, že oni napíšu a vydajú vlastnú učebnicu (dnes má predaných vyše 8000 výtlačkov a záujem stále rastie), slovenský vedec, ktorý je kúsok od svetového objavu v podobe objavenia lieku na Alzheimerovu chorobu, alebo chalan z Fínska, ktorý prišiel takmer spoza polárneho kruhu propagovať jazdu po meste na bicykli.
Emotívny bol príbeh Janette Maziniovej Motlovej. Táto osoba, nie je svetoznáma vedkyňa, no možno práve preto, že jej príbeh bol taký „obyčajný“, mal čo to povedať asi každému bežnému človeku. Mne svojim príbehom Rómky, ktorá si prešla rôznymi životnými ťažkosťami, často spojenými s farbou pleti, pripomenula to, čo tak často aj ja sám považujem vo svojom živote sa samozrejmosť. Tým je materiálne zabezpečenie, zamestnanie, miesto v spoločnosti atď. Je dobré a myslím aj potrebné si z času na čas pripomenúť ako dobre sa mám a že je stále veľa ľudí, ktorí o týchto veciach len snívajú. A čo môžem ja spraviť? Tak, ako to malej Janette vravievala jej mama a mne ako malému vravievala moja mama – vždy sa so všetkým podeľ. Také jednoduché a také účinné je to J