Pár pohľadov na Angry Birds

Angry Birdz je fenomén. Miliarda stiahnutí jednej hry nie je maličkosť. Všetci, ktorí jej podľahli, používajú štandarne termín „namotávka“.

V piatok sme písali o obrovskom úspechu hry firmy Rovio. Tak sa vtákom pozrime na zobáky bližšie. V čase, keď hernému trhu dominujú superrealistické 3D herné monštrá, prišli Vtáci s tým, čo kedysi priniesli herné legendy ako klasický Worm, Super Mario Bros, Prince Of Persia, Wolfenstein, či Duke Nukem: Atraktivitu na prvý pohľad, prudkú hrateľnosť, jednoduché pochopenie a obtiažnosť v rámci prostého scenára. Pri všetkej úcte k tímom, ktoré vyvíjajú „veľké“ hry, nápad je vždy nápad. A ten nechýbal tvorcom vtákov.

K tomu treba prirátať fakt, že hra je ako dobrá disneyovka, podľahne jej aj dospelý, pričom na zábavu vôbec nepotrebuje asistenciu detí. „Moja neterka mala Angry Birds v iPode a keď som ju chodil varovať, tak som sa na tú hru namotal,“ hovorí štyridsiatnik Roman. „Bola jednoduchá na ovládanie, aj na pochopenie, nenáročná časovo, za niekoľko sekúnd sa dal zvládnuť level a postúpiť do dalšieho – náročnejšieho. Každého, kto to hral to chytilo aj preto, lebo tie postavičky – vtáci aj prasiatka sú také milé a človek chcel vedieť, čo bude nasledovať a tešil sa, keď zvládal aj ďalšie úrovne. Potom prišiel ďalší ciel – urobiť každý level na tri hviezdičky, teda najmenší počet životov a čo najvyšší počet bodov. Je to poriadna namotávka, musel som si hru stiahnuť aj do mobilu a asi mesiac ma bavila.“

Ako to vidia hráči

„Hra oplýva hneď niekoľkými kapitolami, ktoré obsahujú desiatky levelov preverujúcich hráčovu šikovnosť, priestorovú predstavivosť a, áno, aj schopnosť využiť šedú kôru mozgovú,“ píše Dado513 na serveri sector.sk. „Každá kapitola pritom má akýsi náčrt príbehu, presnejšie jednu animáciu na začiatku,“ Nahnevané vtáky napríklad zistia, že im prasatá vykradli hniezdo s vajcami, poprípade si dokonca dovolili uniesť pár členov kŕdľa. A tu už, nastupuje hráč, aby sa nepriateľov zbavil. Čím menší objem „munície“ pritom využije a čím viac škody narobí, tým viac bodov získava.

Recenzent na záver spomína plusy hry: nepretržitá zábava, veľké množstvo levelov, pestrofarebné vizuálne spracovanie, vynikajúce využitie potenciálu, zanedbateľná veľkosť hry a takmer nulové HW nároky, úlohy predstavujú výzvu. Dodáva aj negatíva, že tá výzva je niekedy až prehnane veľká a levely postupne strácajú rozmanitosť.

Vtáky očami psychológa

Nad dôvodom úspechom Angry Birds sa zamyslela aj psychologička Michaela Bíliková: „Nad hrou netreba príliš rozmýšľať, má jednoduché pravidlá a preto do nej vnikneme veľmi ľahko. Za hlavným motívom hrania sa najčastejšie ukrýva túžba zrelaxovať a prísť na iné myšlienky, uniknúť od každodennej reality. Taktiež môže ísť o možnosť vybitia si ukrytej agresivity. Napokon ide tiež o možnosť zbavenia sa úzkosti, stresu, pocitov nepohodlia alebo negatívnych emócií. Nemožno zabudnúť ani na prirodzenú súťaživosť. Na motíve v podstate nezáleží. Človek je vo virtuálnom svete rád. Je to miesto, kde sa nemusí kontrolovať, je v anonymite, v bezpečí. V prípade zlyhania ho nikto nebude posudzovať. Môže nechať voľný priebeh svojim emóciám, nech sú akékoľvek- aj tým menej žiaducim.“

Nahnevané vtáky trafili svoju cieľovú skupinu, povedané terminológiou hry, ako z praku. Sú jednoznačne vhodné pre deti, ale zasa, nie je to žiadne ňuňuňu. Bojovnosť priláka chlapcov, farebnosť dievčatá, čo sa hrajú s koníkmi s dlhými farebnými hrivami alebo aká je momentálne móda. Ale deti nie sú podmienkou. „Závisláčili sme s mojou priateľkou cez zimu asi týždeň v kuse. Tak 14-18 hodín denne na dvoch telefónoch a dvoch tabletoch, aby sa stihli nabíjať,“ spomína Paľo.

Zahrajte si v práci. Ale nie osem hodín

„Hranie a prekonávanie levelov prináša určitú formu uspokojenia. Dostavujú sa pocity šťastia, a to najmä vtedy, keď zdolávame úspešne prekážky,“ vysvetľuje psychologička Michaela Bíliková. „Cítime sa sebavedomejšie, máme dojem, že aspoň niečo nám vyšlo, že sme “zvíťazili”. Nemožno opomenúť ani fakt, že hranie hier vedie v k zlepšeniu pozornosti, vnímania, kreativity, rozhodovania sa a k zlepšeniu koordinácie medzi očami a rukami a to bez ohľadu na to, aký typ hry hráme. Ak hráme v rozumnej miere, môže to byť naozaj prínosom, dokonca aj v pracovnom procese. Keď človek chvíľami vypne a upriami pozornosť na inú aktivitu a neskôr sa vráti k činnosti, ktorú vykonával, dokáže sa lepšie a dlhšie sústrediť na danú činnosť. Ak však hranie hier vedie k oslabeniu osobných kontaktov a hráč sa upína len na tie virtuálne, ak vedie k zanedbávaniu seba, druhých ľudí a spôsobuje hráčovi problémy v osobnom aj pracovnom živote, môžeme to nazvať patologickým hraním hier a teda závislosťou,“ dodáva Bíliková.

Marian Jaslovský, Mindshare Slovakia