„Mikro“ transakcie v (nielen) mobilných hrách (o vydieraní v hernom priemysle)

Na úvod jedna poznámka: Existujú DOBRÉ hry, ktoré môžete hrať úplne zadarmo a všetko, čo v hre kupujete slúži primárne na podporu štúdia, ktoré si to zaslúži. Dobrým príkladom je Warframe a nie, neplatia ma za reklamu. Dnes však budem hovoriť o niečom inom, a síce o vydieračských praktikách herného priemyslu.

Kde bolo tam bolo, v dobách keď sa voda sypala, piesok sa lial – ste si kúpili hru za plnú cenu +- 50 USD tak ste dostali hotový produkt. Ak hra zarobila, štúdio vytvorilo plnohodnotné expanzie a/alebo pokračovanie danej hry.

Potom prišiel rok 2006 (možno aj skôr, je to diskutabilné) a pandorina skrinka bola otvorená – do hry od spoločnosti Bethesda bol pridaný tzv. „DLC“ (Downloadable Content) – stiahnuteľný obsah.

Na tom by nebolo nič zlé ani nové, pretože vývojári pridávali do úspešných hier nové hrateľné rasy, mapy, celé kampane. No do Oblivionu bolo pridané toto:

Za 5 dolárov ste mohli zakúpiť pancier na koňa. V hre, ktorá je o preskúmavaní veľkého otvoreného fantasy sveta (ruiny, jaskyne, kobky, hrady, démonické pláne…), kde vami vytvorená postava zbiera zbrane, zbroje, magické predmety a kde plníte úlohy od zbierania zemiakov po zabíjanie bohov – no proste viete tam stráviť 1500 hodín a stále nemáte všetko preskúmané, pozbierané, splnené atď. sa firma rozhodne za 5 USD pridať dva kusy zboje na koňa. V 2006 sme nad tým krútili hlavou, pretože Bethesda vydala aj celé expanzie, čo ale bolo to také testovanie vôd a zrazu toto.

Taký menší vydavateľ Electronic Arts ktorý má net worth 8.58 miliardy (ciže 8 580 000 000 USD) si od vás vo svojich mobilných hrách vypýta bez problémov aj stovečku za postavu.

Alebo Dungeon keeper, hra ktorej predošlé iterácie boli na PC, prešla na telefón. Paráda, nie? Zjednodušená verzia, ktorú si viete zahrať na vašom smartfóne niekde na záchode, cestou do práce v buse, doma na gauči atď. je založená na princípe: na vykonanie akcie máte nejaký čas. Na začiatku je tento čas krátky, alebo suroviny na urýchlenie sú bežné. No po pár hodinách, kedy je vysoká šanca že vás hra baví, sa tento čas začne exponenciálne naťahovať a suroviny na urýchlenie prakticky prestanú existovať.
Teraz keď chcete postaviť farmičku, vyvolať posledné kúzlo, poraziť toho posledného nepriateľa, zrazu nemáte ako – buď počkáte aj 12 hodín, alebo je iná možnosť – zaplatíte tri eurá alebo viac a máte to hneď. A pokiaľ im peniaze dáte, už vás majú a je tu šanca, že miniete desiatky / stovky / tisíce a viac na hru, ktorej (ak by sa dala kúpiť celá) je nákupná hodnota maximálne 15 eur. Ale aby toho nebolo málo, hra vám v pohode povie „Teraz nie je čas byť lakomý. Daj nám peniaze a postav to hneď.“

Toto je obrázok z hry Harry Potter: Hogwarts Mystery, ktorá má rovnaký koncept ako dungeon keeper – na všetko, čo v hre robíte, potrebujete energiu. Prvých pár hodín to ide prijateľnou rýchlosťou, ale ako keby úplnou náhodou práve keď sa váš avatar (vaša postava) dostane do zapeklitej situácie kde vás škrtí magická rastlina, vám táto energia dôjde a opäť vás hra postaví pred rozhodnutie – po A – pozerajte 8+ hodín ako vaša postava (teenager) v strese bojuje o život, po B. – zaplaťte firme peniažky na energiu aby ste uvoľnili.

Takéto vydieračské taktiky kde sa z vás firmy snažia vytiahnuť peniaze bohužiaľ, ale nie sú len u mobilných hier.
Tento trend ako rakovina zamoruje aj highendový herný priemysel pre PC aj konzolové hry.

Každý jeden z nasledovných obrázkov bol vystrihnutý priamo z hry a ide o hry, ktoré stoja MINIMÁLNE 60 eur (to znamená, že každá z nich má verziu za 80, aj kľudne za 100 eur) čiže NEJDE o Free to Play tituly (čize hrajte zadarmo, ale platíte za urýchlenie postupu, kozmetické a iné zlepšováky).

EA Battlefront 2 – hra za 100 eur, v prvej iterácií ktorej bolo progresovanie (čiže zlepšovanie vašej postavy, jej zbraní a podobne) priamo naviazané na NÁHODNÉ odmeny (čítaj gembling) z truhličiek ktoré si môžete kúpiť aj za reálne peniaze. To znamenalo, že ten, kto dá do hry viac peňazí, bude silnejší – čo je veľmi nenávidená mechanika vo free to play hrách, a nieto ešte v plne platenej hre. Našťastie blowback, ktorý dostali od komunity že toto NIE JE akceptovateľné zjemnil toto vydieranie, no stále je prítomné.

Poďme k mikrotransakciám. Bežným argumentom obhajcov tohto postupu je „ide len o kozmetiku, neovplyvňuje to hrateľnosť“. Odpoveď je jednoduchá – ak vývojár dá do hry mikrotransakciu, tak chce aby bola lákavá, čiže obmedzí a spomalí získavanie týchto kozmetických súčastí hraním tak, aby človeka nútilo nakúpiť si položky za reálne peniaze. Dole je screenshot z hry Anthem, ktorá taktiež stála 60 Eur. Vľavo dole vidíte že oblek stojí 61000 zlatých. Za prejdenie celej hry ste dostali okolo 100 000. Za jednu z najťažších výziev, čo trvá kľudne aj vyše sto hodín, dostanete 10000. Čiže za pár rokov sme prešli z „hraj hru získaj výbavu“ na zaplať aj vo „fully priced“ hre.

Activision Blizzard – taktiež menšia firmička, ktorej net worth je 17.8 miliardy USD, v tomto roku prišla s novinkou. Veľmi dobre vedia, že mikrotransakcie radosť v hráčoch nevyvolávajú, tak v hre Call of Duty: Black Ops 4 najprv mikrotransakcie nepustili. Mesiace po vydaní, kedy hra stihla nabrať dobré hodnotenia, prišiel moment – poďme predávať červenú bodku v strede obrazovky, keď mierite, za 1 dolár. V hre, za ktorú ste zaplatili 60+ eur aby ste ju mohli hrať.

Posledný príklad ktorý sem dám (no sú ich tisíce a tisíce) je – ak si myslíte, že celá táto fraška je záležitosťou multiplayerových hier, kde sa všetci predbiehajú v tom, kto má dlhšiu a väčšiu zbraň, tak ste doteraz veľmi nedávali pozor. Nič nie je sväté. Dolu je Shadow of Mordor, čisto jednohráčová záležitosť, kde by ste čakali (ako to bolo po dekády), že vás nič v menu nebude otravovať. Omyl. Bez problémov vás tam ako fakt škaredá vyrážka uprostred čela víta obchod – aha tu si môžete nakúpiť urýchľovače levelovania, silnejších generálov a iné blbosti, ktorých získavanie sme naschvál sťažili, aby sme vás dotlačili čo najviac do nákupu niečoho, čo tam nemá čo hľadať.

Po takejto nádielke by sa človek čudoval – kto preboha tieto veci môže pravidelne nakupovať? Veď normálny človek nepošle 100 / 200 / 5000+ eur za zlaťáky. Ale tak ako viete oklamať babičku, aby si kúpila za 300 eur panvicu, ktorej hodnota je 15 eur, tak takzvané „veľryby“ viete psychologicky dotlačiť na nákup. Ale toto lepšie vysvetľuje Torulf Jernström.

https://www.youtube.com/watch?v=xNjI03CGkb4&t=992s

Pre tých, ktorým sa nechce pozerať, video je o tom, ako zneužívať ľudskú psychiku ovplyvniteľnejších ľudí na to, aby ste ich dotlačili na nákup a vytiahli čo najviac a najrýchlejšie.

Biznis je biznis, firmy nie sú charity a samozrejme že musia zarábať, ALE prísť za niekým a kričať na neho „Kúp si toto, lebo to už NIKDY nebude! Kúp si to dnes, inak to už nikdy nebudeš mať!“ (fakt pozrite si to video), alebo naschvál kaziť zážitok spomaľovaním a sťažovaním progresu v hre ktorú ste si kúpili (nehráte zadarmo!) len aby ste dotlačili maximum ľudí minúť peniaze na čo sme ako deti používali IDKFA / IDDQD (alebo moderne cheat engine :D )

V minulom blogu o zavádzajúcom marketingu v hernom priemysle som písal, že ďalší bude pozitívny. Pôvodne som aj chcel, ale tento trend zničil už nejednu dobrú a nádejnú franchízu. Takže hovoriť o týchto neduhoch treba.

Adam Szitas, Mindshare Slovakia